Povesť o Oplentovej skale

Neďaleko mestečka Vrbové, v obci Prašník, v jeho horách, nad dolinou Holeška, z ktorej vyteká potok toho istého mena, stojí na severnej strane asi pätnásť stôp vysoká skala. tamojšími obyvateľmi nazývaná „Oplentová skala“. Je tak naklonená na juh, že kto na ňu pozerá má dojem, akoby sa mala zrútiť. Spredu má úzky otvor, cez ktorý sa vojde do priestoru na spôsob siene. Tam sú vidieť iné tri otvory – jeden na východ, druhý na sever a tretí na západ. O tejto skale tamojší ľudia vedia veľa zaujímavého rozprávať, zvlášť z tureckej vojny, ktorá plienila i tieto utešené kraje. V časoch onej zhubnej vojny Oplentová skala bola útočiskom mnohých ľudí, ktorí uvidiac blížiaceho sa Turka, so všetkým čo mali vzácne, utekali do nej. Tu boli ako-tak chránení. Turci však sem a ta behajúci ich napokon vypátrali. Aby ich mohli odtiaľ vyvábiť, robili sa akoby už odchádzali preč, ale po nejakej chvíli sa vrátili, úkladne volajúc: „Juro, Jano, Paľo, Beta, Dora, Zuzka, poďte von! Už Turek – pohan odišiel!“. Raz sa to Turkom podarilo. Ľudia ukrytí v jaskyni, domnievajúc sa, že ich volá niekto z ich priateľov a známych, vyšli s radosťou von, nevediac o úkladoch. Keď to nepriateľ, stojaci opodiaľ videl, rýchle sa na nich oboril, pochytal ich a zamordoval. Toto nešťastie ostatných urobilo obozretnejšími. Turci opätovne prišli, volajúc ako predtým, na ich volanie však z jaskyne nik nevyšiel. Chcejúc skrytých nejako usmrtiť, nanosili k otvoru dreva a raždia a zapálili ho. Dym sa valil do otvoru. Ľudia tam skrytí sa dali do smutného kvílenia a nariekania. Pomaly všetko utíchlo, lebo sa všetci, okrem jedného, ktorý zaliezol ďalej do diery, podusili. Turci, spáchajúc tento hrozný a ohavný skutok, odišli preč, pospevujúc akoby neviem čo dobré vykonali. Od tej doby bola Oplentová skala predmetom hrôzy a strachu. Tí, ktorí v tureckej vojne o život neprišli, vedeli s istotou, že je tam mnoho pokladov, ale nik sa neopovážil ísť po ne kvôli strachu pred udusenými ľuďmi, ktorí sa v nej nachádzali. Vraj tam strašievajú, úpenlivo a úzkostne vyjúc a kvíliac. Bola to len poverčivosť, ale obrazotvornosť si to kvílenie vedela tak živo predstaviť, akoby bolo naozaj počuť. Vďaka poverčivosti poklady ostali nedotknuté. Na Oplentovú skalu každý, pre hrozný zločin v nej spáchaný, pozeral s hrôzou a strachom. Asi dve hodiny vzdialenosti odtiaľto bývali dvaja mládenci, ktorí keď im rodičia pomreli, si vzájomne sľúbili, že si budú vo všetkom svedomito pomáhať. Ich položenie bolo ťažké, lebo doliehala na nich chudoba. Po rodičoch ostali dlhy, ktoré museli splácať, čo ich núdzu zväčšovalo. Od toho času, ako sa spojili, začalo sa im lepšie vodiť. To, že ich rodičia opojné nápoje nemierne požívali, kvôli čomu sa nielen zadlžili, ale i o česť, zdravie a život prišli, urobilo týchto dvoch mladíkov striezlivými natoľko, že sa zaviazali prísahou vystríhať sa opojných nápojov. Rok, dva, tri uplynuli sťa sladký sen. Ich stav sa značne zlepšoval, nad čím sa čudovali i susedia. Spojení takým priateľským zväzkom, žili blažene. Raz po západe slnka, keď boli spolu, hovorili o svojom hospodárstve, radiac sa akoby ho čo najlepšie usporiadali a rozmnožili. „Len svedomitou pracovitosťou a sporovlivosťou môže byť rozmnožený majetok.“ Povedal Vielomil Potmešilovi, „lebo Boh odmeňuje len vernú prácu svojich dietok.“ Na tieto slová Potmešil, iné majúc na mysli, dlhšiu chvíľu neodpovedal, až po zvažovaní riekol pracovitému Vielomilovi: „Práca, bratku, zaiste pomáha k majetku, ale len pomaly a s veľkou námahou a sebazáporom. Mne prichádza na myseľ čosi iné a ak mi budeš v tom nápomocný ľahko získame veľké bohatstvo. Je na to treba len trocha smelosti. Myslím, že Oplentová skala je ti tak dobre známa ako mne. V nej, ako hovorí povesť, je veľký poklad ešte od tureckej vojny, ktorý sa však kvôli strachu nikto neodvážil vyzdvihnúť. Zaumienil som si s tvojou pomocou pokúsiť sa ho dostať. Preto, ak máš toľko smelosti a miluješ ma, ako hovoríš, a ak chceš viesť pohodlnejší život, podaj mi pravicu a poď so mnou.“ Vielomila, počujúc tieto slová mrzelo, že jeho priateľ o ňom pochybuje. Aby teda presvedčil Potmešila o svojej úprimnosti a smelosti podal mu ruku s tým uistením, že ho v šťastí, ani v nešťastí neopustí. „Prisahaj mi na to,“ zvolal rýchle Potmešil. „Moje slovo je prísaha,“ odpovedal. „Statočný muž to nepotrebuje čo sľubuje, to plní i bez prísahy.“ Potmešil na to: „No keď sa ty prisahať v bázni bojíš, ja prisahám pred živým Bohom, že teba, ani v šťastí, ani v nešťastí neopustím, že spoločné priateľstvo nikdy nezruším, že ti ostanem verný až do smrti. A ak by som túto prísahu zrušil, nech ma všemohúci Boh tresce večným nepokojom na každom mieste, nech sa mu premení táto zem ne peklo.“ Po zložení tejto prísahy hneď sa uberali k Oplentovej skale, zoberúc povrázok, tanistry a chlieb. Za dve hodiny boli pri skale, do ktorej sa Potmešil obával vojsť, čo ale nechcel dať na sebe spoznať a preto sa prihovoril k Vielomilovi hovoriac: „Choď priateľu, choď ty popredu.“ Tento súc verný svojmu sľubu išiel smelo, neobzerajúc sa po Potmešilovi, ktorý zložil hroznú prísahu. Už stáli pred onou dierou smerujúcou na sever, v ktorej vlastne mal byť poklad. Diera ide spočiatku rovno do zeme, takže vchod do nej je veľmi nebezpečný. Tu Potmešil znova prísahu skladá, Boha za svedka berie, že priateľa neopustí. Na čo, prv než dielo začali, sa srdečne objali. I tu Potmešil nechcel ísť popredu. Šiel teda dolu s tanistrou Vielomil, hovoriac: „Tu máš jeden koniec povrázku, ktorý drž pevne, ja budem držať druhý koniec. Ak potiahnem za povrázok, vedz, že je so mnou zle a ponáhľaj sa mi pomôcť, ak za povrázok nepotiahnem, to nech je znamením, že mi nehrozí nešťastie.“ Vielomil zišiel dolu a sotva minula štvrťhodina, už vyšiel von s tanistrou naplnenou zlatom a striebrom. Potmešil od radosti skákal, ale Vielomil bol pokojný, hoci mal plnú tanistru peňazí, a prehovoril k Potmešilovi: „Priateľu, teraz ponáhľaj i ty dolu a naber si toľko peňazí, koľko sa ti bude páčiť, ja pokiaľ neuvidím, že odtiaľto šťastne vyjdeš, nemôžem sa tešiť. Alebo, ak myslíš, skončíme s týmto a vráťme sa domov.“ „Nie, nie, môj predrahý priateľ, nepôjdeme, dokiaľ i táto moja tanistra nebude naplnená. Preto ťa prosím, keďže už poznáš cestu, choď ešte raz dolu do skrýše a vynes i pre mňa poklad. Ja dám zatiaľ pozor na teba a tvoje peniaze.“ Potom chcel znova prísahu, čo však Vielomil nedopustil, hovoriac: „Neprisahaj už toľko, lebo čím viac kto prisahá, tým nešľachetnejšiu dušu ukazuje, a tým viac sa rúha svätému náboženstvu. Som pripravený pre priateľa urobiť všetko, aj život pre neho obetovať.“ To prehovoriac, spúšťal sa opäť dolu, chcejúc tam naplniť i tanistru svojho priateľa. Úbohý netušil, že odtiaľ viac nevyjde, lebo sotva niekoľko krokov nadol urobil, tu spreneverilý priateľ Potmešil vzal kameň, hodil mu na hlavu, takže sa hneď dolu zosypal, slabým, avšak prenikavým hlasom volajúc: „Či toto mi posielaš za odmenu, že som kvôli svätému priateľstvu do nebezpečenstva sa vydal, chcejúc i tebe poslúžiť?! Či takto plníš svoje prísahy?! Ja vďačne umieram, lebo som mal čisté úmysly. Ty však neujdeš Božiemu trestu. Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil budú na tvoju záhubu.“ Zrazu zmĺkol, jeho duša sa vznášala k nebesiam a skrvavené telo ostalo ležať v strašnej jaskyni. Nikto o ňom nevedel, kam sa podel. Potmešil nič nedbajúc na slová umierajúceho priateľa, vzal jeho peniaze a utekal rýchle smerom na Trnavu, dúfajúc, že čím ďalej zájde, tým bude pokojnejší. Ale veľmi sa sklamal, kamkoľvek sa pohol, všade sa mu tlačil pred oči obraz rozbitej a skrvavenej priateľovej hlavy. Šiel teda ešte ďalej, ale to mu vôbec nepomáhalo. Zavolal si hudobníkov, aby mu hrali a hudbou ohlušili jeho svedomie, ale zvuk hudby mu znel v ušiach ako plač a nárek o pomoc volajúceho priateľa. Rozkázal si doniesť tie najskvostnejšie jedlá a nápoje, ale všetko sa mu zdalo byť krvou zradne zamordovaného Vielomila. A ak usnul, zdalo sa mu, že letí na neho hrozný kameň, hroziaci mu zabitím. A ak použil na niečo peniaze, vtedy mu ustavične zneli v ušiach prenikavé slová: „Peniaze, ktoré si si neprávom privlastnil, budú na tvoju záhubu.“ Napokon, nevediac, čo si počať, pustil sa do hier, domnievajúc sa, že tým uspí svoje vedomie. Ale ani to nepomohlo, lebo čím viac utrácal, tým horšie ho hnietlo jeho krvou poškvrnené svedomie. Naostatok začal pomätene rozprávať. Priatelia, ktorých si získal, vidiac ho v takom stave, utekali od neho preč, hovoriac: „Tento sa musel niečoho hrozného dopustiť, keď v ničom a nikde pokoja nemôže nájsť.“ Z jedného hriechu padal do druhého, čo je pre zlodeja najväčší trest. Svet sa mu stal peklom. V zúfalstve volal, žalujúc sám na seba: „Ha! Som vrah! Zabil som seba – šťastie – pokoj – priateľa – skryte ma – už letím – počkaj! – už ti nesiem tvoje peniaze, sú mojou záhubou – nechcem ich! – O ako ma pália vnútornosti!...“ Stále vypúšťal zo svojich úst podobné slová, dal sa na útek. Ako pomätenec, bežal dňom-nocou až ku Oplentovej skale. Sem pribehol celý skrvavený, padol na vrchu skaly na kolená a zvolal: „Priateľu, nesiem ti tvoje peniaze! – Ach, môj zradne zavraždený priateľ! Odpusť – poď von – podaj mi ruky – ja ťa vytiahnem – nechcem tvojich peňazí!“ Tak rozprával v zúfalstve a hneď na to skočil s prevysokej skaly, ukončiac svoj život tu, kde krivo prisahal, kde priateľa najvernejšieho zavraždil. Ľudia z diaľky s hrôzou na to pozerali, nikto však, kto sa dozvedel o jeho zločine, nezaplakal nad ním. A tak smutne skončil Potmešil, ktorý chcejúc zbohatnúť svojho priateľa úkladne zamordoval. Zlodej nikdy pravé šťastie nepocíti:

Lebo čo by vždycky

čisté šťastie tieklo,

nič mu to neprospeje,

keď má v srdci peklo.

(podľa Tomáša Slavomíra Hroša, v úprave redaktorov Hlasu Vrbového, uverejnené vo Hlase Vrbového, č. 25-26/1997)